Je všeobecne známe, že hodváb bol vynájdený v Číne ako jeden z najlepších materiálov pre zhotovovanie odevov – má vzhľad aj charakter bohatosti, ktorému sa nijaký iný materiál nevyrovná. Avšak, veľmi málo ľudí vie, kedy, kde a ako bol hodváb objavený. Tento objav by mohol byť datovaný do obdobia vlády „Žltého cisára“ Huang Di do 3.tisícročia pred naším letopočtom. Je veľa legiend o objave hodvábu, niektoré z nich sú romantické a záhadné zároveň.
Prvá legenda hovorí, že kedysi žil otec so svojou dcérou, ktorí mali čarovného koňa. Ten nielenže mohol lietať na nebi, ale aj hovoril ľudskou rečou.
Jedného dňa, keď otec odišiel na obchodnú cestu a dlho sa nevracal, dcéra požiadala koňa, aby jej otca pohľadal a ak sa mu to podarí, za odmenu mu prisľúbila, že sa za neho vydá. Kôň jej otca naozaj našiel a tešili sa zo spoločného stretnutia, ale keď sa otec dozvedel o dcérinom sľube, bol zhrozený. Nemohol súhlasiť, aby bol príčinou svadby svojej jedinej dcéry s koňom a tak nevinného koňa zabil. A vtedy sa stal zázrak: koža mŕtveho koňa vzlietla aj s dievčinou a leteli spolu, veľmi ďaleko, až sa zachytili na strome. V momente, keď sa dievča dotklo stromu, zmenilo sa na priadku morušovú. Každý deň spriadala dlhočizné a jemnučké vlákna, presne také, ako bola láska k jej otcovi a clivota za ním.
Ďalšie, trochu menej romantické, ale zato presvedčivejšie vysvetlenie je, že akási žena v starovekej Číne vynašla hodváb náhodou: Keď zbierali zo stromov ovocie, našli aj jeden špeciálny druh ovocia, ktorý bol pritvrdý na jedenie, a tak sa rozhodli uvariť ho vo vriacej vode, ale ani po uvarení nebol vhodný na jedenie. Nakoniec stratili trpezlivosť a začali po tom ovocí tĺcť palicami, čím sa bobule krútili a vznikali z nich tenučké vlákna, lebo to nebolo ovocie, ale kukly priadky morušovej…
Do tretice ešte jeden príbeh:
Znovu hovorí o Žltom cisárovi Huang Di (známom aj pod menom Wu-di alebo Huang Ti, ktorému sa pripisujú zásluhy o sformovanie čínskeho národa, nazývajú ho tvorcom humanity, je tým, kto stál pri zrodení Taoizmu, vzniku písma, objave kompasu aj hrnčiarskeho kruhu, teda s nim súvisia mnohé základné kamene starovekej Číny), ale tentokrát v súvislosti s hodvábom sa viac spomína jeho manželka, cisárovná Lei-tzu: podľa známej legendy jedného dňa, keď cisárovná Lei-tzu sedela v záhrade pod morušovým stromom, spadla jej do šálky z horúcim čajom jedna kukla priadky morušovej. Cisárovná sa ju snažila vytiahnuť z čaju, ale kukla sa pomaly odvíjala a dlhé jemné vlákno sa cisárovnej namotávalo na prsty. Všimol si to cisár a okamžite sa chytil tohto objavu, vyvinul spôsob, ako zdomácniť chov priadky morušovej a produkovať hodvábne vlákna – vznikol tak proces, ktorý Číňania dokázali tajiť pred zvyškom sveta po dlhých 2000 rokov, čo viedlo k vytvoreniu monopolu na továrenskú produkciu hodvábu a lukratívnemu obchodovaniu s ním.
A znovu to bola žena, ktorá stála za prelomením tohto prísne chráneného tajomstva…
Okolo r.400 nášho letopočtu, istá čínska princezná sa chystala vydať za indického princa a odísť s ním do Indie a keďže sa veľmi ťažko lúčila so všetkým vzácnym so svojho domova, chcela si so sebou vziať aspoň kúsok toho najmilšieho – v bohatom účese sa jej podarilo ukryť a prepašovať semienka morušových stromov aj larvy priadky morušovej, aby si vo svojej novej krajine mohla takéto dopestovať. A z Indie to už bolo len pár storočí a pár tisícok kilometrov, kým sa tajomstvo výroby hodvábu rozšírilo aj do Byzancie a v ďalších storočiach aj do Francúzska, Španielska a Talianska…
Súčasnosť
V súčasnosti je už získavanie hodvábu starobylou tradíciou. Trvá to 25 až 28 dní, kým húsenička, nie väčšia ako mravec, dospeje a zakuklí sa. Potom ženy farmárov ich zbierajú, jednu po druhej a hádžu na kopy slamy, kukly sa prichytia k slame a začínajú priasť.
Ďalším krokom je odvíjanie zámotkov, čo vykonávajú dievčatá, pradiarky. Zámotky sa zahrejú, čím za zničí kukla vo vnútri (toto sa musí urobiť v pravý čas, inak sa kukly vyvinú do posledného štádia hmyzu, ktoré by mohli kuklu prederaviť a tým znemožniť jej ďalšie spriadanie.
Spriadať zámotok znamená položiť ho do nádoby naplnenej horúcou vodou, nájsť voľný koniec vlákna zámotku a tieto vlákna navíjať na menšie koliesko. Nakoniec robotníci odmerajú vlákna určitej dĺžky, navinú ich, čo sa nazýva surový hodváb, potom ich farbia a nakoniec tkajú z nich látky.
Zaujímavosťou je, že z jedného zámotku je možné odvinúť približne 1000 metrov hodvábneho vlákna, kým na jednu kravatu je potrebných 111 takýchto zámotkov, na dámsku blúzku až 630.
Číňania vyvinuli spôsob použitia hodvábu na tvorbu odevov, ktoré sa čoskoro stali populárnymi. V tom čase sa technológia Číny vyvíjala rýchlo a cisár Wu Di zo západnej Han dynastie sa rozhodol rozvinúť aj medzinárodný obchod. Preto hlavnou podmienkou pre úspešný vývoz hodvábu sa stala stavba ciest. Po takmer 60-tich rokoch vojny bola vystavaná svetoznáma Hodvábna cesta za cenu mnohých životov a pokladov. Začínala v mestečku Chang an (dnešný Xian), krížom cez strednú južnú a západnú Áziu. Veľa ázijských a európskych krajín bolo vďaka tejto ceste prepojených.
Odvtedy až doteraz čínsky hodváb, spolu s ostatnými čínskymi objavmi sa privážali do Európy. Rimania, obzvlášť ženy, sa do hodvábu celkom zbláznili. Predtým, než poznali hodváb, nosili plátenné šatstvo, odevy z kože a z vlnenej priadze. Ale odkedy spoznali hodváb, obliekanie sa do hodvábu bolo symbolom bohatstva a vysokého spoločenského postavenia.
Uplynuli tisícky rokov, odkedy bol hodváb objavený, ale až doteraz si v určitom zmysle slova zachováva svoj charakter luxusu. Niektoré krajiny sa pokúšajú o vynájdenie nových spôsobov výroby hodvábu bez kukiel priadky morušovej a možno budú úspešné. Ale nech už výsledok bude akýkoľvek, nikto by nemal zabudnúť, že hodváb bol, je a navždy bude nevyčísliteľným pokladom.